today mood of mamča z gauča

  Dnes sa cítim zvláštne smutno... Včera boli ihriská plné emotívnych mamičiek, ktoré prvý raz odviedli svoje ratolesti do škôlky, školy.  Tatkovi kamarátky našej malej tiež nebolo včera v piesku príliš do smiechu. Hoci sa jeho kučeravá Sue už tvárila hrdinsky, prvý deň v škôlke celý preplakala. Ja som si len povzdychla, že nás to čaká presne takto o rok a už som aj bezstarostne bežala chytať to moje malé šidlo, nech nespadne z preliezky. Najradšej by sa vydriapala až po samý vrch. Hmmm, veď rok, to je ešte habadej času, tretina materskej... Ale večer mi to celé docvaklo, keď som si to kúsok po kúsku začala rozmieňať na drobné. A začala som riešiť otázky, ktoré každý rok riešia tisícky iných rodičov. Kedy ju vlastne mám dať do škôlky? Kam s ňou počas leta, keď obe babky sú stovky kilometrov ďaleko? Čo ak si nezvykne? Nebol by lepší adaptačný pobyt zo začiatku? A nebolo by lepšie dať ju do škôlky už na jar? A kedy sa vlastne dávajú prihlášky? Nemala som to náhodou riešiť už tento rok? A

Viete čo je najhoršie na tom byť prvomamou? Tá neistota.  Aj napriek tomu, že ma okolie považuje celkom za kľuďasa a keď iní zvyknú hysterčiť, ja sa "špáram v nose", odkedy som mamou, mám neustále pochybnosti. Či to ozaj tak má byť. Či to robím správne. Či by som nemala zájsť k pediatričke. Či to prejde. Či je to ozaj len obdobie. Či je to vzdor, či choroba... A dokedy to bude takto trvať a či je to už nastálo? A takto to mám pri každom náročnejšom období... Štrajky, nočné diskotéky na posteli, zuby, prvé kroky, teploty... Ale zakaždým, ako prišlo, tak odišlo... Mlieko stále tečie. Lozenie cez polomŕtvu mamu o druhej v noci už nie je taká zábava. Zuby vyrástli. Nohy spevneli. Teploty ustúpili.  Keď je po tom, vždy si vravím: keby som to ja len vedela, ako to bude, už by som to tak dramaticky neprežívala! A tak to bolo aj s naším obdobím vzdoru. Ako prišiel, tak odišiel. Hysterické záchvaty, pľuvance, amoky, grcačky a hádzačky o zem, ktoré boli predtým takmer dva mesiace na de

Moje najrannejšie spomienky siahajú tak do veku dvoch - troch rokov. Paradoxné je, že na tie pekné zážitky si pamätám len tak útržkovito. No tie situácie, keď som sa cítila nepríjemne, si pamätám veľmi dobre. Akoby sa stali nedávno. Ako ma naši viezli do nemocnice na operáciu. Stála som pri ceste a zmätene som pozerala, aké čudné tiene vrhá pouličná lampa. Cítila som sa neisto. Kam ma to berú a prečo sú takí vážni?  Ako som dostala na Vianoce skákacieho gumeného pavúka a tak som sa ho naľakala, až som vyskočila na gauč a driapala som sa po stene. Všetci sa mi smiali. Doteraz si pamätám každý jeden detail z tohto okamihu. Tlmené svetlo v izbe, ten strach...  Pamätám si, ako sme sa s bratmi klbčili, až mi jeden z nich obúchal moju červenú čižmičku o hlavu a ja celá usoplená som cez izbový telefón žalovala mame, že ma bijú. Spomínam si na tú krivdu, keď ma mama okríkla, čo som tým dvom zas spravila. Ten žiaľ, že ma nechápe... Spomínam si, ako raz bola nariadená pracovná sobota a upratoval

Občas mám chuť ukryť sa pred svetom. Zneviditeľniť sa.  Ráno si objednať malú, útulnú izbu v hoteli v tichej štvrti a hneď sa aj ponoriť do voňavého paplónu a prespať celý deň spánkom spravodlivých. Bez prerušenia. V mojej obľúbenej polohe. Nie pokrčená na boku s pohodlným prístupom k McMlieku. A potom si len tak prepínať telku a hrať sa s mobilom. Nie, netreba mi more, ani wellness. Ani all inclusive. A netreba ani týždeň. Stačí jeden deň.  Len aby som si pripomenula ten čas spred môjho letopočtu. Tú nudu. Ten čas, keď môžem robiť čokoľvek. Chvíle bez povinností. Čas pre seba. Keď padne. Fajront. Keď nič nemusím a nikto ma nehľadá. Nesleduje každý môj krok 24/7. Dobu, keď som nemusela nič.  Skrátka, vybodkovať sa. Zresetovať sa, aby som rozvírila pochybnosti o tom, či som správne tam, kde reálne som. V tom kolotoči povinností. Občas i zúfalstva. Kde sa strácam ja. Večer sa v mojom sne vraciam domov. K mojej rodine. Do bytu, kde vybuchla bomba. A vtedy si uvedomím, že toto je môj vytúž

Dvesto ľudí, konečná, žiadny obchod, ani krčma, či prevádzka, najbližšie mesto pol hodina autom. Keď prichádzam po dlhšej dobe do môjho rodiska, mám prvých pár dní zaľahnuté v ušiach. Z toho vákua. Ticho prerušujú len vtáčiky, zvonce ovečiek a zurkot potôčika. Kolesá tu prefrčia tak raz za pol dňa. Je tu prenádherná príroda a nedotknuté zákutia také, že aj Tatry by sa miestami červenali hanbou. Príjemný chlad, aj keď je teplo. Keď prší, vzduch je ozónovo ťažký a až sa hlava krúti z toľkej čerstvosti. A vonia. Trávou, kvietkami, zemou a slimákmi. Smejem sa, keď vysvetľujem miestnym, ako vyzerá komár. Klasické výťahové small talks pri stretnutí s okoloidúcim neobstoja, všetci sme tu tak nejak rodina. Učupené domčeky rozprávajú svoje neuveriteľné príbehy. Ako sa do dvoch izieb kedysi zmestili tri generácie a veľa, veľa detí. Plačem, keď sa zahryznem do paradajky zo záhradky a pocítim jej chuť. A konáre obsypané malinami, čučoriedkami a egrešmi... Ešte teplé vajíčko od sliepky si prikladám

Dnes sa necítim na žiadne hlboké myšlienky. Už som vám spomínala, že je tomu tak pár dní, čo máme doma nového kámoša Vzdora 😊 A v posledných dňoch mám taký nejaký prázdninový lajtový mód. Slnko, voda, komáre 😊 A k tomu ešte ten spln. No čo vám poviem, nechce sa mi 💁😃 Včera na ihrisku k nám pribehlo asi päťročné dievčatko. Chvíľu behalo okolo nás a potom sa spontánne prihovorilo: "Teta?" Trochu som zneistela a obzerala sa dozadu, či hovorí s tou staršou 80. ročnou pani, ktorá stála obďaleč. Dievča pozeralo na mňa. Čo ma malo osloviť madam, či ako?! V duchu sa prefackávam 😁. "Vaše dieťa má krásne modré oči!" A ja celá rastiem po nečakanom komplimente. Moje gény, moja DNA, moje bunky. Moje dielo! Až na to, že ja mám hnedé oči 😆 Ináč nič nové. Čím viac hnevu u nej, tým menej sebakontroly u mňa. Občas mi to pripadá, ako hra "kto z koho". Ona: "Mrlinkááá!"(rev) Ja: "Áno, zlatúšik, veď ideme na zmrzlinku." Ona: "Nieéé! Mrlinkáá! (re

Minulý týždeň ste mi v ankete napísali, že až 67 % z vás žien by si to rado vymenilo s mužom počas tehotenstva. V prvej sekunde mi v hlave zablikala totožná odpoveď. Jasné, že aj ja vymenila! A nielen počas tehotenstva! Veď aha: Tu je základný súbor bolestí, ktorými si spravidla prechádza každá žena: prepichovanie uší, rozčesávanie zauzlených vláskov, bolesť pri menzese, ktorý sa hlási už týždeň predtým v podobe PMS, občas aj bolesť pri ovulke, najbližších približne štyridsať rokov, slovom a písmom: zhruba počas polovice života. Operácie ženských vecí. Bolesti a nepríjemnosti počas tehotenstva ako nevoľnosti, pálenie záhy, bolesť hlavy, podbruška, bokov, kostrče, opuchnuté členky, neznesiteľné svrbenie. Kontrakcie a pôrod. Nastrihávanie, šitie, jazvy na bruchu. Stavanie sa na nohy po pôrode. Zápaly prsníka, hryznutie do bradavky. Tu je základný súbor bolestí, ktorými prejde spravidla každý muž: soplík (ak som na niečo zabudla a je tu nejaký pán, hoďte mi to pls. do komentu 😉) Nechcem,

Som typ človeka, ktorý kašle na návody, manuály, dobre mienené rady a všetko si robí po svojom. V preklade: najradšej sa učím na vlastnej skúsenosti, na vlastných chybách. A nie je tomu inak ani počas môjho štúdia na vysokej škole materstva. Často opakované "dieťa je tvojou vernou kópiou" som nebrala ako dostatočné varovanie a jeho hĺbku začínam spoznávať až teraz na vlastnej koži. Nebudem klamať, sú aj u mňa situácie, keď gumička z nervov praskne a ja vybuchnem. Kričím, šmarím o zem, rázne poviem nieee!, odujem sa, vytrhnem malej z rúk bez diskusie nejakú vec, tresknem dverami (ale mám ináč aj krajšie dni 😆). No a čo sa nestalo? Sú tomu tak dva týždne, čo sa z môjho milého dievčatka stalo umrnčané, uplakané bábo, ktorá má aspoň raz denne teatrálny výstup. Obdobie vzdoru sa tuším tomu nadáva. Spúšťačom je banalita. Že večer o ôsmej nejdeme k babkiným mačkám na východ. Že jej nechcem sklopiť kočík. Že jej neviem opraviť cumeľ, ktorý si rozhrýzla na kusy. Prekáža mi najmä ten

Náš vzťah trvá už dva roky. Prešli sme si počiatočnou zamilovanosťou, eufóriou, stavmi, keď sme aj celý deň preležali len tak v posteli. Postupom času sme sa zoznámili aj s našími chybami. Boli už aj prvé hádky plné plaču, výčitiek a vyjednávania. Ale posunulo nás to ďalej. Počas tých spoločných dní sme sa vzájomne menili, učili sa spolu novým veciam. Radosť sme prežívali spolu, bolesť nám obom zvierala srdce. Čo nový gram, to hrdosť. Čo ďalší centimeter, to pýcha. Čím istejší krok, tým väčší údiv. Čo nové slovo, to úžas. Čo ďalší samostatný kúsok, tým aj... smútok. Rastie tak rýchlo. Vtedy v júni som sa znovu narodila aj ja. Preto posledné dni veľmi rada a neironicky, bez akejkoľvek narážky na mamičkovský plurál, každému vravím "máme dva roky". Dva roky majú všetky moje pohnútky jasnú príčinu. Dva najzmysluplnejšie roky v mojom živote. Dva roky tých najintenzívnejších pocitov. Najlepšia parťáčka do dažďa. Kámoška, ktorá neskazí žiadnu zábavu. Jediná žena, ktorá so mnou dokáž

Malé je akurát vo fáze, keď zbožňuje zvieratá všeho druhu. V knižke, v telke a najradšej naživo. Krtko, zajace, ovečky z Veselej farmy. Behá za psíkmi a doma sa hrá, že je mačka. Do tejto roly sa špeciálne vžilo až tak, že si pri tom odbilo z predného zuba 🙈☺ A keď si k tomu prirátate "that days in Bratiska after pandemics", Deň detí, šmak na sladké, kávičku a relax, chuť na netradičné dobrodružstvo a počasie akurát tak na indoor aktivitu, jediným možným výsledkom je zvieratkovská kaviareň. A keďže tu u nás ešte neotvorili Ovčí café pub, či Zajačie bistro, ani Pán Krtko urban priestor, jednoznačnou voľbou bola pre dnešok mačacia kaviareň! Nahodíme sa ako dve kočky a vyrážame priamo k hradnému kopcu za kámoškami. Malej cestou neprezrádzam vtip, ale tá je už celá šťastná len z toho, že sme konečne vonku medzi ľuďmi. Keď otváram dvere kaviarne, jej nadšenie sa znásobuje. Sme totiž kaviarenske povaľačky a počas korony sme výrazne trpeli nedostatkom povaľovania tohto druhu. Všade

Každá z nás to materstvo a materskú vníma ináč. 1. Plán. Do tridsiatky porodiť dve zdravé deti, chlapca a dievča. Rok po svadbe. Po dovolenke. Po dobudovaní. 2. Príliš dlhá pauza z roboty. Potrebujem sa vrátiť. Chcú ma späť. Nedávajú to bezo mňa. Chcem vypadnúť z tohto materského kolotoča.  3. Nič len drina. Denná - nočná. Nonstop. Varenie. Upratovanie. Pranie. Žehlenie. Hry s deckami. Návštevy. Krúžky. Lekári.  4. Príležitosť na biznis a sebarozvoj. Začnem piecť. Variť. Šiť. Vymýšľať aktivity. Tvoriť. Kurzy.  5. Stať sa profíkom. Zažrať sa do témy a poskytovať rady iným. Dojčenie. Látkovanie. Príkrmy. Odplienkovanie. Zvládanie výchovy. 6. Nuda. Stereotyp. Frustrácia. Nebaví ma to. Nebaví ma ani nič vymýšľať. Nechcem ďalšie dieťa. 7. Cieľ. Po úpornom snažení. Po neúspechoch. Po zrúcaných plánoch. Doma som vnímala materstvo ako nekonečný kolobeh roboty. K rok a pol ročnému pribudli neplánovane dvojičky, otec na týždňovkách. Skúsim sa rozpamätať, či som niekedy videla moju mamu oddýchnut

Ako by som zareagovala, keď za mnou o pár rokov príde moje mladšie ja a povie mi "Mami, idem sa vydávať... a z lásky"? Mlieko stále na brade, zarobené akurát tak na garsónku v Stakčíne, po krátkej známosti s chlapcom, ktorý vyzerá byť slušný.  Ale... Niečo vo mne sa ohromne búri. Asi rozum. Zapínam teleport a prenášam sa v čase späť a vidím rovnakú seba, čerstvo po škole, s iskričkami v očiach, motýlikmi v bruchu, neustále spolu na dráte, keď sme bez seba. Pousmievam sa nad mojími názormi. Že sa budeme milovať stále tak, ako na začiatku. Že ho dokážem zmeniť. Že ma určite nikdy nesklame, neoklame. Že len on ma robí šťastnou. Že bývanie si potom nejako poriešime. Že mi bude oporou v tých najťažších chvíľach. Že všetok svoj voľný čas chcem tráviť len s ním.  & "Ahoj, prepáč, že ruším..., ale  prezradím ti, ako to chodí v dlhoročných vzťahoch. Že po čase príde stereotyp. Že možno si potom nebudete mať čo povedať. Že budete občas aj ticho. Že sa aj ozajstne pohádate. Že

Hurá, niektoré detiská už idú od júna naspäť do školy! Trocha som sa pri tejto príležitosti upustila a zamyslela nad tým, čo mi dali všetky tie vychodené školy 🤗 V škole ma naučili: - že rastlina sa skladá zo stonky, byle, kvetu a kvet je tvorený kvetným obalom, tyčinkou a piestikom; - vyrobiť si vlastnoručne stanový kolík a plastové púzdro na doklady; - že Ľudo Ondrejov sa narodil v rodine stolára v Chorvátsku; - vypočítať zvyšné strany a uhly pravouhlého trojuholníka za pomoci Pytagorovej vety a funkcie sínus, kosínus, tangens, kotangens; - že koncovky oxidov sú -ný, -natý, -itý, -ičitý, ičný/ečný, -ový, -istý, -ičelý; - recitovať naspamäť Čin-čin od Ľudmily Podjavorinskej; - že údelný vojvoda Belo nepatril do rodu Arpádovcov; - že párové znelé spoluhlásky sú b, d, ď, dz, dž, g, h, z, ž, v; - namaľovať grafiku technikou tušom a voskom; - čítať texty v staroslovienčine; - koľko chromozómov má komár piskľavý;  - že logický pozitivizmus je o tom, že výrok

Pôvodne som chcela písať nudný today-mood o tom, ako Hanča skončila 23. mesiac a ako sa pekne naučila povedať trtko (krtko) a riťka. Ale pretlak myšlienok posledných dní o zlobe niektorých ľudí, z ktorej sa mi chce metaforicky vyvracať, je tak povážlivo výbušný, že to musí ísť von. Poznáte Platónovo podobenstvo o jaskyni? Predstavte si ľudí, ktorí bývajú v jaskyni. Sedia od narodenia chrbtom k vchodu, sú zviazaní, takže vidia len jaskynnú stenu, na ktorej sa hýbu tiene a myslia si, že sú skutočné. Netušia nič o reálnom svete mimo jaskyne. Aj medzi nami žijú takíto jaskynní ľudia, ktorí akoby žili v nejakej debne s úzkym priezorom a cez tú štrbinku pozorovali svet a mysleli si, že toto je celá skutočnosť a nič mimo debny nie je. Keďže je tam tma, nikdy samých seba nevideli. Čo je najhoršie, títo jaskynní mužíci a jaskynné žienky sú činní na sociálnych sieťach. Nečudujem sa, život v takej debne musí byť riadne nudný. Radi píšu komentáre, o tom čo práve pozorujú cez dieru

Pred časom som zmenila zamestnanie. Čo vám poviem... Denne dvadsaťštvorky 7 dní po sebe, 4 týždne vkuse, 12 mesiacov za sebou, nepretržite pár rokov. Prestávka na jedenie a odpočinok sa odohráva súbežne s výkonom inej práce. Z pracovnej zmluvy vypadla klauzula o dňoch pracovného pokoja. Dovolenka je definovaná ako práca naviac. Keby bol záujem, viem zaškoliť aj pre prácu nadčas a nočnú prácu. To všetko za minimálnu mzdu, bez príplatku za pracovnú pohotovosť, prácu cez sviatok a sťažený výkon práce. A predsa je to lukratívny a vysnený flek. Mama. Synonymum samozrejmej starostlivosti, bez vedľajších pohnútok. Bez očakávania pochvaly, vďaky za to všetko, bez revanšu. Poslanie. Bezpodmienečná láska, ktorá miluje aj cez prvé buchnáty do jej tváre za jedálenskou stoličkou, prvé vyplazenie jazyka, prvé škaredé slová, prvé klamstvá, tínedžerské výbuchy a trieskanie dverí, dospelácku zaneprázdnenosť. Každý argument vysvetliť toto správanie matiek nemá racionálny základ. Preto nev

Zasa o rok staršia. To číslo je pekné. Ako keď sa v obchode predáva niečo drahšie, ale marketing to podsadí o cent, aby to opticky padlo do nižšej cenovej hladiny. To, čo si najviac cením každým rokom viac a viac, je môj názor. Už to nie je len opičenie, ako keď som bola tínedžerka. Už to nie je len opakovanie rolí, ktoré hrajú iní, recitovanie poučiek z kníh. Už to nie je len svetonázor a všeobecne prijímané pravdy. Moja vlastná skúsenosť, chyby, spomienky, bolesti, radosti a zážitky sú ručiteľmi môjho presvedčenia. Ži a nechaj žiť, ži pre prítomnosť a nedomýšľaj, v jednoduchosti je krása, veci môžeme obdivovať bez toho, aby sme ich vlastnili, najlepšia je vždy zlatá stredná cesta a láska je liek na všetko. To sú moje overené dogmy. Iste, prijímam aj každé ďalšie skúsenosti a budúce rany s veľkou pokorou a rešpektom a beriem ich ako príležitosť učiť sa niečo nové a prehlbovať svoj úsudok. Ale aby to nevyznelo geriatricky, ešte stále patrím do tej vitálnejšej, s

U mamy doma bolo vždy upratané, navarené a takmer aj vždy čosi napečené. Navarené aj pre prasiatka, sliepky. Zavarené všetko ovocie a zelenina od výmyslu sveta spracovaná v stovkách fliaš. Kompóty museli byť v špajzi otočené krajšou stranou von. V dvoch šírošírych záhradách ani stopa po burinke. Na slnku sa vždy čosi sušilo, cibuľa, cesnak, mak, orechy, semienka. Veci krásne vyvarené, naškrobené, predprané v rukách, voňavo vyprané, vyžehlené a uložené v komínkoch. Čisté veci na oblečenie prichystané na posteli. Okná bez jedinej špinky. Prach, neznámy pojem. Všetko na svojom mieste. Pred sviatkami generálky upratovania, týždňové prípravy. A že nás bolo päť. Prvé dni po pôrode som si nevedela zvyknúť na pomenovanie "mama". Vysvetľovala som si to najprv tým, že som prvomatka a celkom nerozumiem tým problémom, ktoré poznajú len mamy, ktoré už rodili predtým. Keď to ani neskôr neprišlo, vsugerovala som si, že mám syndróm pestúnky. Celé roky som sa starala o početné stádo

Keď som sa na ultrazvuku dozvedela, čo to bude, ako prvé po ceste domov od lekára mi napadlo, že tomuto môjmu dievčatku musím ukázať taký svet, ako ho poznám a vnímam ja. Že jej ukážem moje farby a štetce a namaľujeme si náš prvý spoločný popartový obraz, až budeme mať ruky po lakte zamazané od farieb, ktoré sa nebudú dať zmyť. A takto pomaľované sa oblečieme do tých najpohodlnejších vecí, dáme si najšialenejšie náušnice a výrazný rúž a pôjdeme do mesta na kávu. Budeme komentovať dianie naokolo a každú chvíľu vybuchovať od smiechu. Že si spravíme wellness, zasvietime lampióniky a zažneme pár sviečok a v županoch a turbanoch z uterákov sa šupneme pod jednu deku. Btw. kto vymyslel to strašné slovo - turban??? 😄 Pri pozeraní Hriešneho tanca jej ukážem, ako musí vyzerať jej budúci muž a tiež jej vysvetlím, že náš tatino je tiež takmer ako Johnny. Až na to, že tancuje ako poleno a aj to až po dvoch fľaškách vína 😊. Že si len my dve spravíme trip a s nohami zarytými v piesku

22 mesiacov, + 3cm. Žiadne super zážitky, stretnutia, žiadne herničky a kútiky, kamarátstva. No predsa máme čosi nové. Definitívne už nie je bábo 😢 Hádže to už také dievčatkovské, modelkovské pózy. Sediac na stoličke si jednu nohu pokrčí a s hlavou troška nabok si prstom, ktorý jej vykukuje spod dlhých rukávov, zberá omrvinky. Naučila sa vyjadrovať bolesť a odvtedy je z nej malý hypochonder. Len čo sa troška obtrie o stenu alebo ju jemne pošteklím, už ju to bubá ☺ Zapáčilo sa jej len tak behať, kopať do dólu (lopty), zbierať konáre, kamene a hádzať ich s čo najväčším čľupotom do nudy (vody), obdivovať červené páriace sa chrobáky, mravčie cestičky a dierky v zemi. Doma dookola iba číta a vie priradiť už takmer všetky slová k obrázkom. A tak vymýšľame niečo nové, skúsili sme už farby a štetce. Zrejme sa jej táto aktivita páči, lebo keď chce maľovať, vypýta si náradíčko slovom "jéej" ☺ Ináč najradšej skáče po gauči, robí kotrmelce, behá, skrýva sa, šmýka sa.

Počas Veľkej noci ma zachvátil nenormálny stav, keď mi bez všetkých tých sociálnych sietí, tabletov, počítačov a mobilov bolo dobre len tak. Lenže tento instagram je stále hladný, pýta storíčka, príbehy, komenty a lajky, inak zdochne. Som tu krátko a snažila som sa zapadnúť do kolektívu materských blogov. Denne aspoň jedna fotka jedla, mňa, prcka, suprzoomov a čohojaviem všetkého. Asi tak za mesiac mi to utiahlo krk natoľko, že som nevládala dýchať. Decko so zeleným sopľom pod nosom, občas hladné, posraté, zúfalé, že sa s ním nehrám, prihoreté hrnce, bordel. Hlavne, že je postnuté storíčko ✌ Mobil neustále v ruke, lebo veď čo ak sa náhodou pritrafí niečo hodné postu? Kopec času stráveného fotením blbostí, nastavovaním filtrov, štylizovaním popisov. Len aby som sa vyrovnala ostatným mamablogom. Stop. Urobila som si poriadok aj v sledovaných profiloch a ponechala som si iba tie, ktoré pôsobia na mňa úprimne (áno, medzi riadkami som ti chcela povedať, že tvoj profil postúpil

Moja dnešná nálada: skeptická. Načo všetky tie obmedzenia, zákazy, príkazy, kontroly? Načo ostávame doma? Načo vystávame rady pred galantérkou a šijeme si rúška? Načo prácne zháňame lieh a gel? Načo si robíme zásoby potravín? Včera sme sa podvečer vybrali na prechádzku do, za iných okolností, kľudného lesíka. Verte, že žiť v hlavnom meste, uprostred betónovej džungle, a nájsť kúsok samoty bez ľudí, pokiaľ možno zelenej, je ako hľadať oázu na púšti. Žiaľ nedalo sa tam ináč dostať len obísť futbalové ihrisko, blízky pub, basketbalové ihrisko a pump dráhu. Chápem, že to bol po dlhej dobe krásny, slnečný, teplý podvečer. Chápem, že rovnakú motiváciu ako ja mali stovky ďalších ľudí, detí i dospelých, bažiacich po dúšku čerstvého vzduchu. Chápem, že deťom de facto a de jure začali minimálne polročné prázdniny. Chápem teda aj ten ich slobodný pocit. Že nemusia sedieť doma nad úlohami, ale môžu si hocikedy zahrať spolu fucík, basket, či vyvetrať bajk. Chápem ich rodičov, že zo dňa

Posledné dni často spomínam na to, ako sme predtým mohli robiť čokoľvek, kdekoľvek. Tiež mám obavy z toho, čo bude a ako bude. Či neprídem o prácu, či moje dieťa bude v poriadku, či sa toto celé nebude ťahať ešte dlhé mesiace a či svet po tejto skúsenosti ešte vôbec bude taký, ako predtým. Potom sa pozriem na svoje rumázgajúce dieťa, ktoré po šialenom rozbehu práve narazilo do zavretých dverí. Pofúkam jej bibinko a do pár minút sa opäť v plnej rýchlosti rozbehne a cestou si spontánne vymyslí hru a ani netuší, ako sa skončí. Je šťastné. Buďme ako deti, netrápme sa nad tým, čo bolo. Neplánujme. Zbytočne nerozmýšľajme, nedomnievajme sa. Buďme len tu a teraz, v prítomnom okamihu. Šťastní. Pekný slnečný deň vám prajem!

Minule som prechádzala popri materskej škôlke s krásnym dúhovým plotom, za ktorou stálo šedivé biznis centrum. Dva svety. Jeden hravý, veselý a pestrofarebný. Druhý šedý, neutrálny. Kedy nastane ten prerod, keď vklzneme z farebného sveta detí do šedivej, smutnej krajiny dospelých? Prečo nie sú pracovné notebooky výrazne farebné, sýto oranžové so zelenými guličkami a mačičkovým motívom, s malým zvončekom a zrkadielkom? Prečo je každý, kto sa nápadne farebne oblieka označený za extravagantného exota? Prečo dúha vo svete dospelých patrí iba menšine? Kto o tom rozhodol? 🤔

„Dospelí sami nikdy nič nechápu a deti to unavuje, keď im treba ustavične čosi vysvetľovať.“ (Malý princ) Prajem si, aby som nebola pre svoje dieťa moralizujúcou autoritou, ale parťákom a pomocníkom. Niekedy je ale veľmi ťažké nastaviť sa na takýto štýl výchovy. Hlavne keď potrebujem variť a upratovať a drahocenná mi je vtedy každá sekunda a malé si zmyslí, že mi chce pomôcť s umytím riadu. Vyškriabe sa na stoličku povyťahuje všetky nádoby a varechy z linky, pustí vodu na plné pecky, až zovšadiaľ naokolo steká voda.... Najradšej by som malé aj ohriakla. Zakaždým sa musím pristaviť, aby som sa odvzdušnila, zakusnúť si do jazyka ☺ Vtedy si často pomyslím na tento citát. Odkiaľ mám ten vzorec správania, že iba ja, ako matka, viem, čo je správne? Čo ak je to práve naopak? Čo ak deti prišli na svet preto, aby boli našimi učiteľmi? Možno je to tak, pretože my dospelí už nič nechápeme...

Nemáte pocit, že v poslednej dobe je nejak priveľa zásadných spoločenských zmien? Že sa udalosti voľajako rýchlo hýbu a búrlivo víria stojaté vody Slovenska? Čo nám predtým nenapadlo ani vo sne, dnes je to realita. Nejak tak intenzívnejšie som to začala vnímať po vražde Janka Kuciaka, ktorá vyvolala masové protesty nielen u nás, ale po celom svete. To dianie u nás bolo také živelné, že o ňom neváhali informovať aj svetové médiá na titulkách. Prví slovenskí ministri za mrežami. Neslýchaná vec u nás, zatvoriť vysokopostavených úradníkov. Aj keď sa proces "nástenka" ťahal desaťročie, je neuveriteľné, že je známy konečný verdikt, ktorý sa už nenesie len v znení "skutok sa nestal". Naši ľudia za mrežami. Bašternák i Kočner už možno niekde šijú topánky, či rúška. Odhalená Threema a diskreditácia najvyšších politikov i sudcov. Veľavážení a nedotknuteľní páni podnikatelia a sudcovia v base. Parlamentný "šašo" premiérom a tí "neohroziteľní" v d

Momentálne sa na sociálnych sieťach odohrávajú preteky v postovaní najchutnejších vlastnoručne uvarených, upečených mňamiek, vlastnoručne vyrobených aktivít na zabavenie detí počas "karantény", či vlastnoručne ušitého dizajnového rúška. Pokúsila som sa o kvalifikáciu v prvej kategórii, no môj chlieb nebol hoden ani feedu ✌ Asi preto, že bežné ráno mám v nevyspatej hlave zhon, nie to ešte čas miesiť a prekladať v kľude chlieb. Ten môj navyše ešte prešiel pred upečením dôkladným prstíkovým testom. V nestráženej chvíli. Baby a chlapi, kváskovači! Ako to, do frasa, stíhate a ako to robíte, že máte najsamsuprovatejšie chleby??? Nevadí. Skúsila som teda ďalšiu olympijskú disciplínu, zabaviť dieťa nejakou aktivitou. Prvýkrát som vytiahla obrus, farby, dokonca som našla doma pár okruhliakov z Kuchajdy. Malé sa tešilo, pofarbilo do piatich minút snáď všetko v rádiuse dva metre. A bolo po všetkom. Bolo 9.30 ráno. No nič, snažila som sa aspoň predĺžiť čas aktivity do desiat

Dnes to na mňa už voľajako doľahlo. Celé posledné týždne som sa len pousmievala nad vtipmi, radami a tipmi, čo sa dá robiť doma počas nútenej izolácie. Veď my mamy na materskej vieme... Sme prakticky tri roky v karanténe. Ale už aj mne chýba trošku toho môjho starého režimu, troška gaučového kľudu, vlastného priestoru a relatívnej slobody. Po pravde, obdivujem maminky, ktoré vymýšľajú pre svoje deti všakovaké aktivity počas týchto dní a hrajú sa s nimi. Ja stojím celé dni len pri sporáku, lebo sme všetci doma, vkuse umývam riad. Ruky mám od kadejakých antibakteriálnych gelov a prostriedkov vysušené ako starena. Dieťa mi neustále mrnčí. Lebo sa jej nevenujem, ako doteraz. Lebo tata sa s ňou nehrá, je zavretý len v izbe a vkuse ťuká do počítača a nemôže ísť za ním. Často sa pristihnem, ako premýšľam, či je nebezpečnejšie ísť von, alebo ostať celý deň s malou doma. Obdivujem aj mamy, ktoré majú teraz doma viac detí 🙈 Chýba mi ihrisko. Len tak ísť hocikam. Tešiť sa s malou, a

Je to celé zvláštne. Za iných okolností by to mohol byť celkom dobrý psychologický thriller.  Za krásneho slnečného počasia prázdne široké ulice ako diaľnice v Severnej Kórei. Kde-tu človek. Bez tváre. Neviem, či je to sused, či neznámy, lebo všetci teraz vyzeráme rovnako. Rodiny s deťmi sediace na kúsku trávnika vymenili ihriská a premenili sa na Monkov skrývajúcich sa v rohu opustených budov v bezpečnej vzdialenosti od iných. Hrajú sa hry môjho detstva, človečko, karty, vytiahli bublifuk.... Pulty Vietnamcov, ktorí sa každý deň na trhovisku krčili pod biednou plachtou aj v mínusových mrazoch, prázdne. Za univerzitou v Petržalke si tri srny akoby nič vybehnú odkiaľsi do neďalekého lesíka. Ako v horách. Čudné. Uzavretými priestormi sa nesie pach sava a liehu... Strácam zábrany a spievam na ulici malej, celkom dosť falošne a z plného hrdla, "Pec nám spadla". Aj tak tam nikto nie je a keby aj je, nespozná ma 😊  Len príroda ostala teraz tá istá, ide si pod

Tak toto moje dievčatko už má 21 mesiacov. Je to už riadna veľkáčka. Vidím to v porovnaní s inými deťmi na ihrisku, ktoré sa ešte len pomalinky dvíhajú na preliezky a stojac na  roztrasených nožičkách obdivujú život naokolo. A to moje už okolo nich plachtí a neváha sa plnou rýchlosťou rozbehnúť aj dolu strmým kopcom, vydriape sa po lanovom rebríku samé na veľkáčsku šmýkalku a šupne sa dole bez újmy na zdraví. Ale predsa sa nájde zakaždým niekto, kto ju ešte osloví "bábätko" 😊 Posledný mesiac urobila ďalší krok k samostatnosti: naučila sa postaviť na špičky a dočiahnuť na kľučku. Pár dní to do omrzenia skúšala, až sa jej raz podarilo otvoriť dvere. Posilnená úspechom a vidinou nového priestoru za doteraz zatvorenými dverami, opakovala stláčanie kľučky a dnes si už veselo otvára všetky dvere, vrátane tých vchodových. Ako mamina ťažkej vymýšľačky v jedle sa tento mesiac vytešujem, že konečne je celé kúsky banánu, hrušky, či jabĺčka. Neuveriteľný pocit slobody! Len

Hrozba pandémie tu bola za posledné storočie neustále. Španielska chrípka. Honkongská chrípka. Vtáčia chrípka. SARS. Státisíce až milióny ľudí zomreli kvôli nepriateľovi, ktorý je taký malý, že ho človek ani nevidí. Dokonca nemá ani jednu bunku. Napriek tomu, aby sme v skladoch mali dostatočné zásoby rúšok, respirátorov, ochranných odevov, dezinfekcií, tak skladujeme nepotrebné plynové masky, zbrane, miliardové stíhačky proti fiktívnym ľudským nepriateľom. Tento malinkatý zmrdík, čo obracia v posledných dňoch svet naruby, akoby nám chcel povedať: Hej, vy potomstvo ľudské, myslíte si, akí ste silní, dokazujete si svoju pýchu a veľkosť skúškami jadrových hlavíc, terorizujete sa navzájom útokmi, strašíte sa migrantami, predbiehate sa s fotkami z drahých dovoleniek, wellnesov, lyžovaciek, oháňate sa bohatstvom... veď ja vás naučím pokore! Naučím vás, že predo mnou ste všetci rovnakí! Naučím aj tých veľkých svetových obrov, Čínu, Ameriku i Rusko zjednotiť sa a pokľaknúť predo mnou!

Korona. Supertéma posledných dní. Najprv som si správy o tomto víruse ani nevšímala, veď koľko ich tu už bolo... SARS, vtáčia chrípka, ebola. A vždy sa to voľajako utriaslo a život stále ide ďalej. Trocha som spozornela, keď sa korona objavila v Európe. No keď našu krajinu začala obkľúčovať zo všetkých strán, priznala som, že hrozba tohto vírusu je u nás každým ďalším dňom o čosi viac reálnejšia. Premiér s vážnou tvárou vraví: "Nerobte paniku". Iste, to je ako povedať ľuďom: "Nemyslite teraz na modrého medveďa..." Tieň pochybností od prvého prípadu u nás mám trochu aj ja. S kým všetkým prišla nakazená rodina do kontaktu netušiac, že sú nositeľmi vírusu? S kým všetkým som ja prišla do kontaktu za posledné týždne, kade som behala, viem ja? No so stovkami, tisíckami ľudí...Nie, nerobíme si doma veľkosklad trvanlivých potravín, ale akosi podvedome sa v posledných dňoch vyhýbam mase ľudí, až obsedantne si čistím ruky gélom... Ale dokedy takto? 🙁 Keby šlo o

Kváskovanie je posledné roky pri pečení veľká téma. Pritom táto metóda prípravy kysnutých výrobkov je stará už päťtisíc rokov. Kváskovali aj naše staré mamy. Dokonca si z detstva pamätám, ako mama vytiahla z pece veľký voňavý chrumkavý bochník. Pri zarobení cesta vždy použila ten sivý skysnutý sajrajt, ktorý schovávala v špajzke. Už roky hľadám v obchode chuťou podobný chlieb. Márne. Buď jedávam zdravé, no hutné a nie veľmi chutné chleby, pri ktorých mi každé sústo akoby stojí v krku. Alebo sa zlakomím na mäkkučký chlebík a po prečítaní zloženia nakoniec zisťujem, že to, čo mi chutí, nie je samotný chlieb, ale kadejaké pochybné éčkové prísady, emulgátory a regulátory 😨. A tak som sa rozhodla, že začnem kváskovať. Prihlásenie do rôznych facebookových skupín s danou témou, napozeranie youtube videí sľubovalo zdarný začiatok. Keďže sme tak trochu kvôli mužovi bezlepkoví, začala som, zdá sa, tou ťažsou cestou. Založením ryžového kvásku. Neviem, kde sa po vyše týždni kŕmenia kvá

Zámerne nepoužívam slovo sedačka, sedacia súprava, pohovka. Jednoducho gauč. Taký, čo máš doma, dobre vysedený a vyležaný na tých správnych miestach. Na ktorý sa tešíš po náročnom dni. Zhodíš účes, zotrieš make-up, dáš si kávu, víno, čaj... A si konečne sama sebou. A môžeš tak začat rozmýšľať, ako sa stať influencerkou. Ťukneš na instagram a začneš sa inšpirovat instastorkami úspešných mamín, čo s malým bábom stíhaju od rána fitko, kávičku v centre, kaderníka, napísať knihu, moderovať diskusie, robiť módne prehliadky... Ty pritom stíhaš akurát tak napísať tento príspevok. Aj to na päťkrát, lebo ti dieťa lozí cez ruky a ťahá mobil, skáče po gauči a tebe naskakujú iné pismtrenqkaa. Zo 3x mu natiahneš ponožky, čo si opakovane vyzúva, pofúkaš ho, lebo medzitým spadne a vyrábaš mu slimáčika z plastelíny. Opravuješ slimáčika, lebo chce zrazu koníka 😊 A tak ako stále, aj dnes to končí len pri obyčajnej gaučovej úvahe. Ty vlastne si influencerka. Síce nie si modelka, ani moti