Ako sa mamča z gauča chcela vybodkovať

-

Občas mám chuť ukryť sa pred svetom. Zneviditeľniť sa. 

Ráno si objednať malú, útulnú izbu v hoteli v tichej štvrti a hneď sa aj ponoriť do voňavého paplónu a prespať celý deň spánkom spravodlivých. Bez prerušenia. V mojej obľúbenej polohe. Nie pokrčená na boku s pohodlným prístupom k McMlieku. A potom si len tak prepínať telku a hrať sa s mobilom. Nie, netreba mi more, ani wellness. Ani all inclusive. A netreba ani týždeň. Stačí jeden deň. 

Len aby som si pripomenula ten čas spred môjho letopočtu. Tú nudu. Ten čas, keď môžem robiť čokoľvek. Chvíle bez povinností. Čas pre seba. Keď padne. Fajront. Keď nič nemusím a nikto ma nehľadá. Nesleduje každý môj krok 24/7. Dobu, keď som nemusela nič. 

Skrátka, vybodkovať sa. Zresetovať sa, aby som rozvírila pochybnosti o tom, či som správne tam, kde reálne som. V tom kolotoči povinností. Občas i zúfalstva. Kde sa strácam ja.

Večer sa v mojom sne vraciam domov. K mojej rodine. Do bytu, kde vybuchla bomba. A vtedy si uvedomím, že toto je môj vytúžený big dream. Som unavená, ale šťastná a naplnená. Otvorená pre nich ❤.

Isto máte aj vy svoj tajný sen. No dajte 
Miesto: Bratislava, Slovensko

Komentáre

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Ako sa mamča z gauča zamyslela nad šeďou dospelákov

-
Obraz
Minule som prechádzala popri materskej škôlke s krásnym dúhovým plotom, za ktorou stálo šedivé biznis centrum. Dva svety. Jeden hravý, veselý a pestrofarebný. Druhý šedý, neutrálny. Kedy nastane ten prerod, keď vklzneme z farebného sveta detí do šedivej, smutnej krajiny dospelých? Prečo nie sú pracovné notebooky výrazne farebné, sýto oranžové so zelenými guličkami a mačičkovým motívom, s malým zvončekom a zrkadielkom? Prečo je každý, kto sa nápadne farebne oblieka označený za extravagantného exota? Prečo dúha vo svete dospelých patrí iba menšine? Kto o tom rozhodol? 🤔
Čítať ďalej

Ako mamča z gauča utvárala spomienky na detstvo

-
Obraz
Moje najrannejšie spomienky siahajú tak do veku dvoch - troch rokov. Paradoxné je, že na tie pekné zážitky si pamätám len tak útržkovito. No tie situácie, keď som sa cítila nepríjemne, si pamätám veľmi dobre. Akoby sa stali nedávno. Ako ma naši viezli do nemocnice na operáciu. Stála som pri ceste a zmätene som pozerala, aké čudné tiene vrhá pouličná lampa. Cítila som sa neisto. Kam ma to berú a prečo sú takí vážni?  Ako som dostala na Vianoce skákacieho gumeného pavúka a tak som sa ho naľakala, až som vyskočila na gauč a driapala som sa po stene. Všetci sa mi smiali. Doteraz si pamätám každý jeden detail z tohto okamihu. Tlmené svetlo v izbe, ten strach...  Pamätám si, ako sme sa s bratmi klbčili, až mi jeden z nich obúchal moju červenú čižmičku o hlavu a ja celá usoplená som cez izbový telefón žalovala mame, že ma bijú. Spomínam si na tú krivdu, keď ma mama okríkla, čo som tým dvom zas spravila. Ten žiaľ, že ma nechápe... Spomínam si, ako raz bola nariadená pracovná sobota a upratoval
Čítať ďalej

Ako mamča z gauča chytila depku z korony

-
Obraz
Dnes to na mňa už voľajako doľahlo. Celé posledné týždne som sa len pousmievala nad vtipmi, radami a tipmi, čo sa dá robiť doma počas nútenej izolácie. Veď my mamy na materskej vieme... Sme prakticky tri roky v karanténe. Ale už aj mne chýba trošku toho môjho starého režimu, troška gaučového kľudu, vlastného priestoru a relatívnej slobody. Po pravde, obdivujem maminky, ktoré vymýšľajú pre svoje deti všakovaké aktivity počas týchto dní a hrajú sa s nimi. Ja stojím celé dni len pri sporáku, lebo sme všetci doma, vkuse umývam riad. Ruky mám od kadejakých antibakteriálnych gelov a prostriedkov vysušené ako starena. Dieťa mi neustále mrnčí. Lebo sa jej nevenujem, ako doteraz. Lebo tata sa s ňou nehrá, je zavretý len v izbe a vkuse ťuká do počítača a nemôže ísť za ním. Často sa pristihnem, ako premýšľam, či je nebezpečnejšie ísť von, alebo ostať celý deň s malou doma. Obdivujem aj mamy, ktoré majú teraz doma viac detí 🙈 Chýba mi ihrisko. Len tak ísť hocikam. Tešiť sa s malou, a
Čítať ďalej