today mood of mamča z gauča

U mamy doma bolo vždy upratané, navarené a takmer aj vždy čosi napečené. Navarené aj pre prasiatka, sliepky. Zavarené všetko ovocie a zelenina od výmyslu sveta spracovaná v stovkách fliaš. Kompóty museli byť v špajzi otočené krajšou stranou von. V dvoch šírošírych záhradách ani stopa po burinke. Na slnku sa vždy čosi sušilo, cibuľa, cesnak, mak, orechy, semienka. Veci krásne vyvarené, naškrobené, predprané v rukách, voňavo vyprané, vyžehlené a uložené v komínkoch. Čisté veci na oblečenie prichystané na posteli. Okná bez jedinej špinky. Prach, neznámy pojem. Všetko na svojom mieste. Pred sviatkami generálky upratovania, týždňové prípravy. A že nás bolo päť. Prvé dni po pôrode som si nevedela zvyknúť na pomenovanie "mama". Vysvetľovala som si to najprv tým, že som prvomatka a celkom nerozumiem tým problémom, ktoré poznajú len mamy, ktoré už rodili predtým. Keď to ani neskôr neprišlo, vsugerovala som si, že mám syndróm pestúnky. Celé roky som sa starala o početné stádo

Keď som sa na ultrazvuku dozvedela, čo to bude, ako prvé po ceste domov od lekára mi napadlo, že tomuto môjmu dievčatku musím ukázať taký svet, ako ho poznám a vnímam ja. Že jej ukážem moje farby a štetce a namaľujeme si náš prvý spoločný popartový obraz, až budeme mať ruky po lakte zamazané od farieb, ktoré sa nebudú dať zmyť. A takto pomaľované sa oblečieme do tých najpohodlnejších vecí, dáme si najšialenejšie náušnice a výrazný rúž a pôjdeme do mesta na kávu. Budeme komentovať dianie naokolo a každú chvíľu vybuchovať od smiechu. Že si spravíme wellness, zasvietime lampióniky a zažneme pár sviečok a v županoch a turbanoch z uterákov sa šupneme pod jednu deku. Btw. kto vymyslel to strašné slovo - turban??? 😄 Pri pozeraní Hriešneho tanca jej ukážem, ako musí vyzerať jej budúci muž a tiež jej vysvetlím, že náš tatino je tiež takmer ako Johnny. Až na to, že tancuje ako poleno a aj to až po dvoch fľaškách vína 😊. Že si len my dve spravíme trip a s nohami zarytými v piesku

22 mesiacov, + 3cm. Žiadne super zážitky, stretnutia, žiadne herničky a kútiky, kamarátstva. No predsa máme čosi nové. Definitívne už nie je bábo 😢 Hádže to už také dievčatkovské, modelkovské pózy. Sediac na stoličke si jednu nohu pokrčí a s hlavou troška nabok si prstom, ktorý jej vykukuje spod dlhých rukávov, zberá omrvinky. Naučila sa vyjadrovať bolesť a odvtedy je z nej malý hypochonder. Len čo sa troška obtrie o stenu alebo ju jemne pošteklím, už ju to bubá ☺ Zapáčilo sa jej len tak behať, kopať do dólu (lopty), zbierať konáre, kamene a hádzať ich s čo najväčším čľupotom do nudy (vody), obdivovať červené páriace sa chrobáky, mravčie cestičky a dierky v zemi. Doma dookola iba číta a vie priradiť už takmer všetky slová k obrázkom. A tak vymýšľame niečo nové, skúsili sme už farby a štetce. Zrejme sa jej táto aktivita páči, lebo keď chce maľovať, vypýta si náradíčko slovom "jéej" ☺ Ináč najradšej skáče po gauči, robí kotrmelce, behá, skrýva sa, šmýka sa.

Počas Veľkej noci ma zachvátil nenormálny stav, keď mi bez všetkých tých sociálnych sietí, tabletov, počítačov a mobilov bolo dobre len tak. Lenže tento instagram je stále hladný, pýta storíčka, príbehy, komenty a lajky, inak zdochne. Som tu krátko a snažila som sa zapadnúť do kolektívu materských blogov. Denne aspoň jedna fotka jedla, mňa, prcka, suprzoomov a čohojaviem všetkého. Asi tak za mesiac mi to utiahlo krk natoľko, že som nevládala dýchať. Decko so zeleným sopľom pod nosom, občas hladné, posraté, zúfalé, že sa s ním nehrám, prihoreté hrnce, bordel. Hlavne, že je postnuté storíčko ✌ Mobil neustále v ruke, lebo veď čo ak sa náhodou pritrafí niečo hodné postu? Kopec času stráveného fotením blbostí, nastavovaním filtrov, štylizovaním popisov. Len aby som sa vyrovnala ostatným mamablogom. Stop. Urobila som si poriadok aj v sledovaných profiloch a ponechala som si iba tie, ktoré pôsobia na mňa úprimne (áno, medzi riadkami som ti chcela povedať, že tvoj profil postúpil

Moja dnešná nálada: skeptická. Načo všetky tie obmedzenia, zákazy, príkazy, kontroly? Načo ostávame doma? Načo vystávame rady pred galantérkou a šijeme si rúška? Načo prácne zháňame lieh a gel? Načo si robíme zásoby potravín? Včera sme sa podvečer vybrali na prechádzku do, za iných okolností, kľudného lesíka. Verte, že žiť v hlavnom meste, uprostred betónovej džungle, a nájsť kúsok samoty bez ľudí, pokiaľ možno zelenej, je ako hľadať oázu na púšti. Žiaľ nedalo sa tam ináč dostať len obísť futbalové ihrisko, blízky pub, basketbalové ihrisko a pump dráhu. Chápem, že to bol po dlhej dobe krásny, slnečný, teplý podvečer. Chápem, že rovnakú motiváciu ako ja mali stovky ďalších ľudí, detí i dospelých, bažiacich po dúšku čerstvého vzduchu. Chápem, že deťom de facto a de jure začali minimálne polročné prázdniny. Chápem teda aj ten ich slobodný pocit. Že nemusia sedieť doma nad úlohami, ale môžu si hocikedy zahrať spolu fucík, basket, či vyvetrať bajk. Chápem ich rodičov, že zo dňa

Posledné dni často spomínam na to, ako sme predtým mohli robiť čokoľvek, kdekoľvek. Tiež mám obavy z toho, čo bude a ako bude. Či neprídem o prácu, či moje dieťa bude v poriadku, či sa toto celé nebude ťahať ešte dlhé mesiace a či svet po tejto skúsenosti ešte vôbec bude taký, ako predtým. Potom sa pozriem na svoje rumázgajúce dieťa, ktoré po šialenom rozbehu práve narazilo do zavretých dverí. Pofúkam jej bibinko a do pár minút sa opäť v plnej rýchlosti rozbehne a cestou si spontánne vymyslí hru a ani netuší, ako sa skončí. Je šťastné. Buďme ako deti, netrápme sa nad tým, čo bolo. Neplánujme. Zbytočne nerozmýšľajme, nedomnievajme sa. Buďme len tu a teraz, v prítomnom okamihu. Šťastní. Pekný slnečný deň vám prajem!

Minule som prechádzala popri materskej škôlke s krásnym dúhovým plotom, za ktorou stálo šedivé biznis centrum. Dva svety. Jeden hravý, veselý a pestrofarebný. Druhý šedý, neutrálny. Kedy nastane ten prerod, keď vklzneme z farebného sveta detí do šedivej, smutnej krajiny dospelých? Prečo nie sú pracovné notebooky výrazne farebné, sýto oranžové so zelenými guličkami a mačičkovým motívom, s malým zvončekom a zrkadielkom? Prečo je každý, kto sa nápadne farebne oblieka označený za extravagantného exota? Prečo dúha vo svete dospelých patrí iba menšine? Kto o tom rozhodol? 🤔

„Dospelí sami nikdy nič nechápu a deti to unavuje, keď im treba ustavične čosi vysvetľovať.“ (Malý princ) Prajem si, aby som nebola pre svoje dieťa moralizujúcou autoritou, ale parťákom a pomocníkom. Niekedy je ale veľmi ťažké nastaviť sa na takýto štýl výchovy. Hlavne keď potrebujem variť a upratovať a drahocenná mi je vtedy každá sekunda a malé si zmyslí, že mi chce pomôcť s umytím riadu. Vyškriabe sa na stoličku povyťahuje všetky nádoby a varechy z linky, pustí vodu na plné pecky, až zovšadiaľ naokolo steká voda.... Najradšej by som malé aj ohriakla. Zakaždým sa musím pristaviť, aby som sa odvzdušnila, zakusnúť si do jazyka ☺ Vtedy si často pomyslím na tento citát. Odkiaľ mám ten vzorec správania, že iba ja, ako matka, viem, čo je správne? Čo ak je to práve naopak? Čo ak deti prišli na svet preto, aby boli našimi učiteľmi? Možno je to tak, pretože my dospelí už nič nechápeme...

Nemáte pocit, že v poslednej dobe je nejak priveľa zásadných spoločenských zmien? Že sa udalosti voľajako rýchlo hýbu a búrlivo víria stojaté vody Slovenska? Čo nám predtým nenapadlo ani vo sne, dnes je to realita. Nejak tak intenzívnejšie som to začala vnímať po vražde Janka Kuciaka, ktorá vyvolala masové protesty nielen u nás, ale po celom svete. To dianie u nás bolo také živelné, že o ňom neváhali informovať aj svetové médiá na titulkách. Prví slovenskí ministri za mrežami. Neslýchaná vec u nás, zatvoriť vysokopostavených úradníkov. Aj keď sa proces "nástenka" ťahal desaťročie, je neuveriteľné, že je známy konečný verdikt, ktorý sa už nenesie len v znení "skutok sa nestal". Naši ľudia za mrežami. Bašternák i Kočner už možno niekde šijú topánky, či rúška. Odhalená Threema a diskreditácia najvyšších politikov i sudcov. Veľavážení a nedotknuteľní páni podnikatelia a sudcovia v base. Parlamentný "šašo" premiérom a tí "neohroziteľní" v d

Momentálne sa na sociálnych sieťach odohrávajú preteky v postovaní najchutnejších vlastnoručne uvarených, upečených mňamiek, vlastnoručne vyrobených aktivít na zabavenie detí počas "karantény", či vlastnoručne ušitého dizajnového rúška. Pokúsila som sa o kvalifikáciu v prvej kategórii, no môj chlieb nebol hoden ani feedu ✌ Asi preto, že bežné ráno mám v nevyspatej hlave zhon, nie to ešte čas miesiť a prekladať v kľude chlieb. Ten môj navyše ešte prešiel pred upečením dôkladným prstíkovým testom. V nestráženej chvíli. Baby a chlapi, kváskovači! Ako to, do frasa, stíhate a ako to robíte, že máte najsamsuprovatejšie chleby??? Nevadí. Skúsila som teda ďalšiu olympijskú disciplínu, zabaviť dieťa nejakou aktivitou. Prvýkrát som vytiahla obrus, farby, dokonca som našla doma pár okruhliakov z Kuchajdy. Malé sa tešilo, pofarbilo do piatich minút snáď všetko v rádiuse dva metre. A bolo po všetkom. Bolo 9.30 ráno. No nič, snažila som sa aspoň predĺžiť čas aktivity do desiat

Dnes to na mňa už voľajako doľahlo. Celé posledné týždne som sa len pousmievala nad vtipmi, radami a tipmi, čo sa dá robiť doma počas nútenej izolácie. Veď my mamy na materskej vieme... Sme prakticky tri roky v karanténe. Ale už aj mne chýba trošku toho môjho starého režimu, troška gaučového kľudu, vlastného priestoru a relatívnej slobody. Po pravde, obdivujem maminky, ktoré vymýšľajú pre svoje deti všakovaké aktivity počas týchto dní a hrajú sa s nimi. Ja stojím celé dni len pri sporáku, lebo sme všetci doma, vkuse umývam riad. Ruky mám od kadejakých antibakteriálnych gelov a prostriedkov vysušené ako starena. Dieťa mi neustále mrnčí. Lebo sa jej nevenujem, ako doteraz. Lebo tata sa s ňou nehrá, je zavretý len v izbe a vkuse ťuká do počítača a nemôže ísť za ním. Často sa pristihnem, ako premýšľam, či je nebezpečnejšie ísť von, alebo ostať celý deň s malou doma. Obdivujem aj mamy, ktoré majú teraz doma viac detí 🙈 Chýba mi ihrisko. Len tak ísť hocikam. Tešiť sa s malou, a

Je to celé zvláštne. Za iných okolností by to mohol byť celkom dobrý psychologický thriller.  Za krásneho slnečného počasia prázdne široké ulice ako diaľnice v Severnej Kórei. Kde-tu človek. Bez tváre. Neviem, či je to sused, či neznámy, lebo všetci teraz vyzeráme rovnako. Rodiny s deťmi sediace na kúsku trávnika vymenili ihriská a premenili sa na Monkov skrývajúcich sa v rohu opustených budov v bezpečnej vzdialenosti od iných. Hrajú sa hry môjho detstva, človečko, karty, vytiahli bublifuk.... Pulty Vietnamcov, ktorí sa každý deň na trhovisku krčili pod biednou plachtou aj v mínusových mrazoch, prázdne. Za univerzitou v Petržalke si tri srny akoby nič vybehnú odkiaľsi do neďalekého lesíka. Ako v horách. Čudné. Uzavretými priestormi sa nesie pach sava a liehu... Strácam zábrany a spievam na ulici malej, celkom dosť falošne a z plného hrdla, "Pec nám spadla". Aj tak tam nikto nie je a keby aj je, nespozná ma 😊  Len príroda ostala teraz tá istá, ide si pod

Tak toto moje dievčatko už má 21 mesiacov. Je to už riadna veľkáčka. Vidím to v porovnaní s inými deťmi na ihrisku, ktoré sa ešte len pomalinky dvíhajú na preliezky a stojac na  roztrasených nožičkách obdivujú život naokolo. A to moje už okolo nich plachtí a neváha sa plnou rýchlosťou rozbehnúť aj dolu strmým kopcom, vydriape sa po lanovom rebríku samé na veľkáčsku šmýkalku a šupne sa dole bez újmy na zdraví. Ale predsa sa nájde zakaždým niekto, kto ju ešte osloví "bábätko" 😊 Posledný mesiac urobila ďalší krok k samostatnosti: naučila sa postaviť na špičky a dočiahnuť na kľučku. Pár dní to do omrzenia skúšala, až sa jej raz podarilo otvoriť dvere. Posilnená úspechom a vidinou nového priestoru za doteraz zatvorenými dverami, opakovala stláčanie kľučky a dnes si už veselo otvára všetky dvere, vrátane tých vchodových. Ako mamina ťažkej vymýšľačky v jedle sa tento mesiac vytešujem, že konečne je celé kúsky banánu, hrušky, či jabĺčka. Neuveriteľný pocit slobody! Len

Hrozba pandémie tu bola za posledné storočie neustále. Španielska chrípka. Honkongská chrípka. Vtáčia chrípka. SARS. Státisíce až milióny ľudí zomreli kvôli nepriateľovi, ktorý je taký malý, že ho človek ani nevidí. Dokonca nemá ani jednu bunku. Napriek tomu, aby sme v skladoch mali dostatočné zásoby rúšok, respirátorov, ochranných odevov, dezinfekcií, tak skladujeme nepotrebné plynové masky, zbrane, miliardové stíhačky proti fiktívnym ľudským nepriateľom. Tento malinkatý zmrdík, čo obracia v posledných dňoch svet naruby, akoby nám chcel povedať: Hej, vy potomstvo ľudské, myslíte si, akí ste silní, dokazujete si svoju pýchu a veľkosť skúškami jadrových hlavíc, terorizujete sa navzájom útokmi, strašíte sa migrantami, predbiehate sa s fotkami z drahých dovoleniek, wellnesov, lyžovaciek, oháňate sa bohatstvom... veď ja vás naučím pokore! Naučím vás, že predo mnou ste všetci rovnakí! Naučím aj tých veľkých svetových obrov, Čínu, Ameriku i Rusko zjednotiť sa a pokľaknúť predo mnou!

Korona. Supertéma posledných dní. Najprv som si správy o tomto víruse ani nevšímala, veď koľko ich tu už bolo... SARS, vtáčia chrípka, ebola. A vždy sa to voľajako utriaslo a život stále ide ďalej. Trocha som spozornela, keď sa korona objavila v Európe. No keď našu krajinu začala obkľúčovať zo všetkých strán, priznala som, že hrozba tohto vírusu je u nás každým ďalším dňom o čosi viac reálnejšia. Premiér s vážnou tvárou vraví: "Nerobte paniku". Iste, to je ako povedať ľuďom: "Nemyslite teraz na modrého medveďa..." Tieň pochybností od prvého prípadu u nás mám trochu aj ja. S kým všetkým prišla nakazená rodina do kontaktu netušiac, že sú nositeľmi vírusu? S kým všetkým som ja prišla do kontaktu za posledné týždne, kade som behala, viem ja? No so stovkami, tisíckami ľudí...Nie, nerobíme si doma veľkosklad trvanlivých potravín, ale akosi podvedome sa v posledných dňoch vyhýbam mase ľudí, až obsedantne si čistím ruky gélom... Ale dokedy takto? 🙁 Keby šlo o

Kváskovanie je posledné roky pri pečení veľká téma. Pritom táto metóda prípravy kysnutých výrobkov je stará už päťtisíc rokov. Kváskovali aj naše staré mamy. Dokonca si z detstva pamätám, ako mama vytiahla z pece veľký voňavý chrumkavý bochník. Pri zarobení cesta vždy použila ten sivý skysnutý sajrajt, ktorý schovávala v špajzke. Už roky hľadám v obchode chuťou podobný chlieb. Márne. Buď jedávam zdravé, no hutné a nie veľmi chutné chleby, pri ktorých mi každé sústo akoby stojí v krku. Alebo sa zlakomím na mäkkučký chlebík a po prečítaní zloženia nakoniec zisťujem, že to, čo mi chutí, nie je samotný chlieb, ale kadejaké pochybné éčkové prísady, emulgátory a regulátory 😨. A tak som sa rozhodla, že začnem kváskovať. Prihlásenie do rôznych facebookových skupín s danou témou, napozeranie youtube videí sľubovalo zdarný začiatok. Keďže sme tak trochu kvôli mužovi bezlepkoví, začala som, zdá sa, tou ťažsou cestou. Založením ryžového kvásku. Neviem, kde sa po vyše týždni kŕmenia kvá

Zámerne nepoužívam slovo sedačka, sedacia súprava, pohovka. Jednoducho gauč. Taký, čo máš doma, dobre vysedený a vyležaný na tých správnych miestach. Na ktorý sa tešíš po náročnom dni. Zhodíš účes, zotrieš make-up, dáš si kávu, víno, čaj... A si konečne sama sebou. A môžeš tak začat rozmýšľať, ako sa stať influencerkou. Ťukneš na instagram a začneš sa inšpirovat instastorkami úspešných mamín, čo s malým bábom stíhaju od rána fitko, kávičku v centre, kaderníka, napísať knihu, moderovať diskusie, robiť módne prehliadky... Ty pritom stíhaš akurát tak napísať tento príspevok. Aj to na päťkrát, lebo ti dieťa lozí cez ruky a ťahá mobil, skáče po gauči a tebe naskakujú iné pismtrenqkaa. Zo 3x mu natiahneš ponožky, čo si opakovane vyzúva, pofúkaš ho, lebo medzitým spadne a vyrábaš mu slimáčika z plastelíny. Opravuješ slimáčika, lebo chce zrazu koníka 😊 A tak ako stále, aj dnes to končí len pri obyčajnej gaučovej úvahe. Ty vlastne si influencerka. Síce nie si modelka, ani moti