today mood of mamča z gauča

Som typ človeka, ktorý kašle na návody, manuály, dobre mienené rady a všetko si robí po svojom. V preklade: najradšej sa učím na vlastnej skúsenosti, na vlastných chybách. A nie je tomu inak ani počas môjho štúdia na vysokej škole materstva. Často opakované "dieťa je tvojou vernou kópiou" som nebrala ako dostatočné varovanie a jeho hĺbku začínam spoznávať až teraz na vlastnej koži. Nebudem klamať, sú aj u mňa situácie, keď gumička z nervov praskne a ja vybuchnem. Kričím, šmarím o zem, rázne poviem nieee!, odujem sa, vytrhnem malej z rúk bez diskusie nejakú vec, tresknem dverami (ale mám ináč aj krajšie dni 😆). No a čo sa nestalo? Sú tomu tak dva týždne, čo sa z môjho milého dievčatka stalo umrnčané, uplakané bábo, ktorá má aspoň raz denne teatrálny výstup. Obdobie vzdoru sa tuším tomu nadáva. Spúšťačom je banalita. Že večer o ôsmej nejdeme k babkiným mačkám na východ. Že jej nechcem sklopiť kočík. Že jej neviem opraviť cumeľ, ktorý si rozhrýzla na kusy. Prekáža mi najmä ten

Náš vzťah trvá už dva roky. Prešli sme si počiatočnou zamilovanosťou, eufóriou, stavmi, keď sme aj celý deň preležali len tak v posteli. Postupom času sme sa zoznámili aj s našími chybami. Boli už aj prvé hádky plné plaču, výčitiek a vyjednávania. Ale posunulo nás to ďalej. Počas tých spoločných dní sme sa vzájomne menili, učili sa spolu novým veciam. Radosť sme prežívali spolu, bolesť nám obom zvierala srdce. Čo nový gram, to hrdosť. Čo ďalší centimeter, to pýcha. Čím istejší krok, tým väčší údiv. Čo nové slovo, to úžas. Čo ďalší samostatný kúsok, tým aj... smútok. Rastie tak rýchlo. Vtedy v júni som sa znovu narodila aj ja. Preto posledné dni veľmi rada a neironicky, bez akejkoľvek narážky na mamičkovský plurál, každému vravím "máme dva roky". Dva roky majú všetky moje pohnútky jasnú príčinu. Dva najzmysluplnejšie roky v mojom živote. Dva roky tých najintenzívnejších pocitov. Najlepšia parťáčka do dažďa. Kámoška, ktorá neskazí žiadnu zábavu. Jediná žena, ktorá so mnou dokáž

Malé je akurát vo fáze, keď zbožňuje zvieratá všeho druhu. V knižke, v telke a najradšej naživo. Krtko, zajace, ovečky z Veselej farmy. Behá za psíkmi a doma sa hrá, že je mačka. Do tejto roly sa špeciálne vžilo až tak, že si pri tom odbilo z predného zuba 🙈☺ A keď si k tomu prirátate "that days in Bratiska after pandemics", Deň detí, šmak na sladké, kávičku a relax, chuť na netradičné dobrodružstvo a počasie akurát tak na indoor aktivitu, jediným možným výsledkom je zvieratkovská kaviareň. A keďže tu u nás ešte neotvorili Ovčí café pub, či Zajačie bistro, ani Pán Krtko urban priestor, jednoznačnou voľbou bola pre dnešok mačacia kaviareň! Nahodíme sa ako dve kočky a vyrážame priamo k hradnému kopcu za kámoškami. Malej cestou neprezrádzam vtip, ale tá je už celá šťastná len z toho, že sme konečne vonku medzi ľuďmi. Keď otváram dvere kaviarne, jej nadšenie sa znásobuje. Sme totiž kaviarenske povaľačky a počas korony sme výrazne trpeli nedostatkom povaľovania tohto druhu. Všade

Každá z nás to materstvo a materskú vníma ináč. 1. Plán. Do tridsiatky porodiť dve zdravé deti, chlapca a dievča. Rok po svadbe. Po dovolenke. Po dobudovaní. 2. Príliš dlhá pauza z roboty. Potrebujem sa vrátiť. Chcú ma späť. Nedávajú to bezo mňa. Chcem vypadnúť z tohto materského kolotoča.  3. Nič len drina. Denná - nočná. Nonstop. Varenie. Upratovanie. Pranie. Žehlenie. Hry s deckami. Návštevy. Krúžky. Lekári.  4. Príležitosť na biznis a sebarozvoj. Začnem piecť. Variť. Šiť. Vymýšľať aktivity. Tvoriť. Kurzy.  5. Stať sa profíkom. Zažrať sa do témy a poskytovať rady iným. Dojčenie. Látkovanie. Príkrmy. Odplienkovanie. Zvládanie výchovy. 6. Nuda. Stereotyp. Frustrácia. Nebaví ma to. Nebaví ma ani nič vymýšľať. Nechcem ďalšie dieťa. 7. Cieľ. Po úpornom snažení. Po neúspechoch. Po zrúcaných plánoch. Doma som vnímala materstvo ako nekonečný kolobeh roboty. K rok a pol ročnému pribudli neplánovane dvojičky, otec na týždňovkách. Skúsim sa rozpamätať, či som niekedy videla moju mamu oddýchnut

Ako by som zareagovala, keď za mnou o pár rokov príde moje mladšie ja a povie mi "Mami, idem sa vydávať... a z lásky"? Mlieko stále na brade, zarobené akurát tak na garsónku v Stakčíne, po krátkej známosti s chlapcom, ktorý vyzerá byť slušný.  Ale... Niečo vo mne sa ohromne búri. Asi rozum. Zapínam teleport a prenášam sa v čase späť a vidím rovnakú seba, čerstvo po škole, s iskričkami v očiach, motýlikmi v bruchu, neustále spolu na dráte, keď sme bez seba. Pousmievam sa nad mojími názormi. Že sa budeme milovať stále tak, ako na začiatku. Že ho dokážem zmeniť. Že ma určite nikdy nesklame, neoklame. Že len on ma robí šťastnou. Že bývanie si potom nejako poriešime. Že mi bude oporou v tých najťažších chvíľach. Že všetok svoj voľný čas chcem tráviť len s ním.  & "Ahoj, prepáč, že ruším..., ale  prezradím ti, ako to chodí v dlhoročných vzťahoch. Že po čase príde stereotyp. Že možno si potom nebudete mať čo povedať. Že budete občas aj ticho. Že sa aj ozajstne pohádate. Že