today mood of mamča z gauča

Viete čo je najhoršie na tom byť prvomamou? Tá neistota.  Aj napriek tomu, že ma okolie považuje celkom za kľuďasa a keď iní zvyknú hysterčiť, ja sa "špáram v nose", odkedy som mamou, mám neustále pochybnosti. Či to ozaj tak má byť. Či to robím správne. Či by som nemala zájsť k pediatričke. Či to prejde. Či je to ozaj len obdobie. Či je to vzdor, či choroba... A dokedy to bude takto trvať a či je to už nastálo? A takto to mám pri každom náročnejšom období... Štrajky, nočné diskotéky na posteli, zuby, prvé kroky, teploty... Ale zakaždým, ako prišlo, tak odišlo... Mlieko stále tečie. Lozenie cez polomŕtvu mamu o druhej v noci už nie je taká zábava. Zuby vyrástli. Nohy spevneli. Teploty ustúpili.  Keď je po tom, vždy si vravím: keby som to ja len vedela, ako to bude, už by som to tak dramaticky neprežívala! A tak to bolo aj s naším obdobím vzdoru. Ako prišiel, tak odišiel. Hysterické záchvaty, pľuvance, amoky, grcačky a hádzačky o zem, ktoré boli predtým takmer dva mesiace na de

Moje najrannejšie spomienky siahajú tak do veku dvoch - troch rokov. Paradoxné je, že na tie pekné zážitky si pamätám len tak útržkovito. No tie situácie, keď som sa cítila nepríjemne, si pamätám veľmi dobre. Akoby sa stali nedávno. Ako ma naši viezli do nemocnice na operáciu. Stála som pri ceste a zmätene som pozerala, aké čudné tiene vrhá pouličná lampa. Cítila som sa neisto. Kam ma to berú a prečo sú takí vážni?  Ako som dostala na Vianoce skákacieho gumeného pavúka a tak som sa ho naľakala, až som vyskočila na gauč a driapala som sa po stene. Všetci sa mi smiali. Doteraz si pamätám každý jeden detail z tohto okamihu. Tlmené svetlo v izbe, ten strach...  Pamätám si, ako sme sa s bratmi klbčili, až mi jeden z nich obúchal moju červenú čižmičku o hlavu a ja celá usoplená som cez izbový telefón žalovala mame, že ma bijú. Spomínam si na tú krivdu, keď ma mama okríkla, čo som tým dvom zas spravila. Ten žiaľ, že ma nechápe... Spomínam si, ako raz bola nariadená pracovná sobota a upratoval