Ako mamča z gauča pochybovala o tom, či je naozaj mamča

U mamy doma bolo vždy upratané, navarené a takmer aj vždy čosi napečené. Navarené aj pre prasiatka, sliepky. Zavarené všetko ovocie a zelenina od výmyslu sveta spracovaná v stovkách fliaš. Kompóty museli byť v špajzi otočené krajšou stranou von. V dvoch šírošírych záhradách ani stopa po burinke. Na slnku sa vždy čosi sušilo, cibuľa, cesnak, mak, orechy, semienka. Veci krásne vyvarené, naškrobené, predprané v rukách, voňavo vyprané, vyžehlené a uložené v komínkoch. Čisté veci na oblečenie prichystané na posteli. Okná bez jedinej špinky. Prach, neznámy pojem. Všetko na svojom mieste. Pred sviatkami generálky upratovania, týždňové prípravy. A že nás bolo päť.

Prvé dni po pôrode som si nevedela zvyknúť na pomenovanie "mama". Vysvetľovala som si to najprv tým, že som prvomatka a celkom nerozumiem tým problémom, ktoré poznajú len mamy, ktoré už rodili predtým. Keď to ani neskôr neprišlo, vsugerovala som si, že mám syndróm pestúnky. Celé roky som sa starala o početné stádo sesterníc, neterí a synovcov. No "starala". Hrala som sa, zabávala, kým ich mamy varili, piekli, prali, žehlili, okopávali.

Doteraz nemám ten správny pocit matky. Varím len z donútenia, na tanieri končí takmer stále len nevzhľadná hmota. Pokusy o pečenie a kváskovanie boli, ale nie je to môj šialok kávy. Nezaváram. Periem jedno cez druhé 🙈 A potom to tam visí aj týždeň. Ak nie dlhšie. Nežehlím. Nemám zvieratko, ani záhradu. Okná som umyla po 2 rokoch, aj to nie všetky. Karanténa ma donútila viac upratovať. Sviatok je skoro ako bežný deň. Všetko robím voľajako tak ledabolo. A že mám len jedno.

Ak by som sa nejakou náhodou ocitla na podporke dojčenia, nosenia, látkovania, či odplienkovania, zrejme by som sa zašila niekde v kúte a spolu s krpatou by sme po sebe hádzali grimasy, ovoniavali si nohy a pchali jedna druhej prst do nosa. Neviem, akým zázrakom som sa naučila viazať šatku, kojiť až doteraz a naučiť na nočník za 2 dni, síce trocha s krikom, ale predsa 😃. Na leňošenie, túlenie a šťuchanie, na to by ma bolo...

Moje dieťa mi asi nebude mať byť za čo vďačné. Ale ja som vďačná za ňu. Dieťa je dar. Pre mňa až priveľký. A radšej celý deň stískať ju, ako práčku, sušiak, či varešku.