Ako mamča z gauča utvárala spomienky na detstvo

Moje najrannejšie spomienky siahajú tak do veku dvoch - troch rokov. Paradoxné je, že na tie pekné zážitky si pamätám len tak útržkovito. No tie situácie, keď som sa cítila nepríjemne, si pamätám veľmi dobre. Akoby sa stali nedávno.

Ako ma naši viezli do nemocnice na operáciu. Stála som pri ceste a zmätene som pozerala, aké čudné tiene vrhá pouličná lampa. Cítila som sa neisto. Kam ma to berú a prečo sú takí vážni? 

Ako som dostala na Vianoce skákacieho gumeného pavúka a tak som sa ho naľakala, až som vyskočila na gauč a driapala som sa po stene. Všetci sa mi smiali. Doteraz si pamätám každý jeden detail z tohto okamihu. Tlmené svetlo v izbe, ten strach... 

Pamätám si, ako sme sa s bratmi klbčili, až mi jeden z nich obúchal moju červenú čižmičku o hlavu a ja celá usoplená som cez izbový telefón žalovala mame, že ma bijú. Spomínam si na tú krivdu, keď ma mama okríkla, čo som tým dvom zas spravila. Ten žiaľ, že ma nechápe...

Spomínam si, ako raz bola nariadená pracovná sobota a upratovali sme dedinu. Po brigáde sme sa so sesterkou hrali v stodole na kráľovné. Ona mala namiesto šiat župan, ale pre mňa už žiadne šaty nemala. Ale ja som chcela byť tou najkrajšou princeznou, tak som zbehla domov po šaty, ktoré som si mala onedlho obliecť na prvé sväté prijímanie. Keď sme sa dohrali, šaty som nechala tam. Po čase ich otec priniesol domov, obžraté od myší. Mamu skoro porazilo. Doteraz cítim tú hanbu, keď celej rodine vravela, čo som vyviedla.

Najviac si ale pamätám hádky rodičov, ako ma to trápilo. Ako som sa nedokázala sústrediť kvôli tomu v škole a nič ma nebavilo. A aká som bola potom veselá, keď sa udobrili.

Dnes som ja tá, ktorá z väčšej časti utvára spomienky na detstvo mojej dcére. Chcem, aby si ma pamätala, ako tú, čo vtedy pri tom nechutmom jedle na ňu kričala? Tú, ktorá jej vtedy, keď popršalo, nedovolila skákať v kaluži? Tú, čo ju vtedy nechala vyplakať samú v izbe, keď sa cítila nie práve najveselšie? Tú, ktorá je smutná kvôli jej otcovi? Aby jej detské spomienky boli najmä o neistote, strachu, nepochopení, hanbe a smútku?

Nie. Mojím najväčším želaním je, aby raz moje dieťa mohlo povedať: mala som krásne detstvo.💓

A čo vy? Mali ste pekné detstvo? 🤗