Ako mamča z gauča dedinu vymenila za mesto

-

Dvesto ľudí, konečná, žiadny obchod, ani krčma, či prevádzka, najbližšie mesto pol hodina autom. Keď prichádzam po dlhšej dobe do môjho rodiska, mám prvých pár dní zaľahnuté v ušiach. Z toho vákua. Ticho prerušujú len vtáčiky, zvonce ovečiek a zurkot potôčika.

Kolesá tu prefrčia tak raz za pol dňa. Je tu prenádherná príroda a nedotknuté zákutia také, že aj Tatry by sa miestami červenali hanbou. Príjemný chlad, aj keď je teplo. Keď prší, vzduch je ozónovo ťažký a až sa hlava krúti z toľkej čerstvosti. A vonia. Trávou, kvietkami, zemou a slimákmi. Smejem sa, keď vysvetľujem miestnym, ako vyzerá komár. Klasické výťahové small talks pri stretnutí s okoloidúcim neobstoja, všetci sme tu tak nejak rodina. Učupené domčeky rozprávajú svoje neuveriteľné príbehy. Ako sa do dvoch izieb kedysi zmestili tri generácie a veľa, veľa detí.

Plačem, keď sa zahryznem do paradajky zo záhradky a pocítim jej chuť. A konáre obsypané malinami, čučoriedkami a egrešmi... Ešte teplé vajíčko od sliepky si prikladám na líce. Ráno pri káve ma prídu pozdraviť dve mačence. Chodím bosá. Telefón nepotrebujem, ani internet. Veľa sa rozprávame, popíjame, smejeme sa a spomíname. Po celý čas netuším, kde mám dieťa. Občas za mnou pribehne vysmiate, fľakaté a hneď už aj beží späť za deckami stavať bunker. Vzdor zmizol, na cumeľ si ani nespomenie.

Bola by to paráda, keby... Keby som tu neprežila len pár dní, ale predtým polovicu môjho života. 

Kvôli tichu sa tu čas vlečie, a ten selankový pokoj vám začne časom liezť na nervy. Počas nedeľných popoludní si začnete trhať vlasy. Ak tu chcete žiť, ste odkazaní na auto, čo sa týka škôlky, lekára, škôl, zamestnania, obchodu, návštevy, úradov, či kultúry. Ak auto nemáte, ste závislí od pomoci druhých. Život tu musíte plánovať a organizovať dopredu. Neexistuje, že si v sobotu zmyslím segedín a nemám smotanu. Každý jeden zemiak nie je zadarmo. Stojí pot a kríže. Ľudia tu občas ako supy striehnu na nejakú udalosť, fámu, niečo čo by im skrátilo dlhé, studené zimné dni. Nečudo, že tu občas niekomu zašibe a strelí si pištoľou na svine do hlavy. Aj taký príbeh rozpráva jeden rozpadnutý dom.

Zaujímal by ma váš názor. Menili by ste život na dedine, či v meste? 🤔🤗
Miesto: Bratislava, Slovensko

Komentáre

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Ako sa mamča z gauča zamyslela nad šeďou dospelákov

-
Obraz
Minule som prechádzala popri materskej škôlke s krásnym dúhovým plotom, za ktorou stálo šedivé biznis centrum. Dva svety. Jeden hravý, veselý a pestrofarebný. Druhý šedý, neutrálny. Kedy nastane ten prerod, keď vklzneme z farebného sveta detí do šedivej, smutnej krajiny dospelých? Prečo nie sú pracovné notebooky výrazne farebné, sýto oranžové so zelenými guličkami a mačičkovým motívom, s malým zvončekom a zrkadielkom? Prečo je každý, kto sa nápadne farebne oblieka označený za extravagantného exota? Prečo dúha vo svete dospelých patrí iba menšine? Kto o tom rozhodol? 🤔
Čítať ďalej

Ako mamča z gauča utvárala spomienky na detstvo

-
Obraz
Moje najrannejšie spomienky siahajú tak do veku dvoch - troch rokov. Paradoxné je, že na tie pekné zážitky si pamätám len tak útržkovito. No tie situácie, keď som sa cítila nepríjemne, si pamätám veľmi dobre. Akoby sa stali nedávno. Ako ma naši viezli do nemocnice na operáciu. Stála som pri ceste a zmätene som pozerala, aké čudné tiene vrhá pouličná lampa. Cítila som sa neisto. Kam ma to berú a prečo sú takí vážni?  Ako som dostala na Vianoce skákacieho gumeného pavúka a tak som sa ho naľakala, až som vyskočila na gauč a driapala som sa po stene. Všetci sa mi smiali. Doteraz si pamätám každý jeden detail z tohto okamihu. Tlmené svetlo v izbe, ten strach...  Pamätám si, ako sme sa s bratmi klbčili, až mi jeden z nich obúchal moju červenú čižmičku o hlavu a ja celá usoplená som cez izbový telefón žalovala mame, že ma bijú. Spomínam si na tú krivdu, keď ma mama okríkla, čo som tým dvom zas spravila. Ten žiaľ, že ma nechápe... Spomínam si, ako raz bola nariadená pracovná sobota a upratoval
Čítať ďalej

Ako mamča z gauča chytila depku z korony

-
Obraz
Dnes to na mňa už voľajako doľahlo. Celé posledné týždne som sa len pousmievala nad vtipmi, radami a tipmi, čo sa dá robiť doma počas nútenej izolácie. Veď my mamy na materskej vieme... Sme prakticky tri roky v karanténe. Ale už aj mne chýba trošku toho môjho starého režimu, troška gaučového kľudu, vlastného priestoru a relatívnej slobody. Po pravde, obdivujem maminky, ktoré vymýšľajú pre svoje deti všakovaké aktivity počas týchto dní a hrajú sa s nimi. Ja stojím celé dni len pri sporáku, lebo sme všetci doma, vkuse umývam riad. Ruky mám od kadejakých antibakteriálnych gelov a prostriedkov vysušené ako starena. Dieťa mi neustále mrnčí. Lebo sa jej nevenujem, ako doteraz. Lebo tata sa s ňou nehrá, je zavretý len v izbe a vkuse ťuká do počítača a nemôže ísť za ním. Často sa pristihnem, ako premýšľam, či je nebezpečnejšie ísť von, alebo ostať celý deň s malou doma. Obdivujem aj mamy, ktoré majú teraz doma viac detí 🙈 Chýba mi ihrisko. Len tak ísť hocikam. Tešiť sa s malou, a
Čítať ďalej