Dnes sa cítim zvláštne smutno... Včera boli ihriská plné emotívnych mamičiek, ktoré prvý raz odviedli svoje ratolesti do škôlky, školy.
Tatkovi kamarátky našej malej tiež nebolo včera v piesku príliš do smiechu. Hoci sa jeho kučeravá Sue už tvárila hrdinsky, prvý deň v škôlke celý preplakala. Ja som si len povzdychla, že nás to čaká presne takto o rok a už som aj bezstarostne bežala chytať to moje malé šidlo, nech nespadne z preliezky. Najradšej by sa vydriapala až po samý vrch. Hmmm, veď rok, to je ešte habadej času, tretina materskej...
Ale večer mi to celé docvaklo, keď som si to kúsok po kúsku začala rozmieňať na drobné. A začala som riešiť otázky, ktoré každý rok riešia tisícky iných rodičov. Kedy ju vlastne mám dať do škôlky? Kam s ňou počas leta, keď obe babky sú stovky kilometrov ďaleko? Čo ak si nezvykne? Nebol by lepší adaptačný pobyt zo začiatku? A nebolo by lepšie dať ju do škôlky už na jar? A kedy sa vlastne dávajú prihlášky? Nemala som to náhodou riešiť už tento rok? A čo ak mi ju nezoberú?
Nejak som týmito úvahami začala vnímať o čosi reálnejšie kontúry konca nášho spoločne stráveného času s malou na materskej. Prišlo mi úzko. Nie som z tých mamín, čo sa tešia do práce... Napriek dňom, keď to nebola až taká prča, si to materstvo veľmi, veľmi užívam. Možno preto, že si až príliš pamätám náročné časy spred materskej... ako som už za tmy zamávala vrátnikovi v robote a s kopou zbytočných papierov v jednej ruke a notebookom v druhej bežala na električku. Nonstop služobky, keď som s kolegovcami trávila často viac času, ako doma. Termíny. Nervy. Stres...
A tak som dnešný deň začala nostalgicky... Posledný spoločný september doma. Posledných pár mesiacov, keď je úplne jedno, či vstaneme o ôsmej, alebo o deviatej. Keď si kľudne dáme raňajky, pozrieme rozprávku, pojašíme na gauči, uvaríme spolu obed a ideme do prázdnych ulíc a aj polhodinu sledujeme slimáka na chodníku. Keď si môžeme cez obed schrupnúť. Keď sa môžeme ísť hocikedy šantiť na ihrisko, behať bosé, piecť akože špenátovú pizzu v rozbitej kuchynke na piesku, skákať do úmoru na trampolíne.
Nejak rýchlo to ubehlo 😔.
Oh, asi potrebujem vaše rady a povzbudenia. Aký je život po materskej? 🤗😊
Komentáre
Zverejnenie komentára