Ako sa mamča z gauča začala korony obávať

-

Korona. Supertéma posledných dní. Najprv som si správy o tomto víruse ani nevšímala, veď koľko ich tu už bolo... SARS, vtáčia chrípka, ebola. A vždy sa to voľajako utriaslo a život stále ide ďalej. Trocha som spozornela, keď sa korona objavila v Európe. No keď našu krajinu začala obkľúčovať zo všetkých strán, priznala som, že hrozba tohto vírusu je u nás každým ďalším dňom o čosi viac reálnejšia. Premiér s vážnou tvárou vraví: "Nerobte paniku". Iste, to je ako povedať ľuďom: "Nemyslite teraz na modrého medveďa..."

Tieň pochybností od prvého prípadu u nás mám trochu aj ja. S kým všetkým prišla nakazená rodina do kontaktu netušiac, že sú nositeľmi vírusu? S kým všetkým som ja prišla do kontaktu za posledné týždne, kade som behala, viem ja? No so stovkami, tisíckami ľudí...Nie, nerobíme si doma veľkosklad trvanlivých potravín, ale akosi podvedome sa v posledných dňoch vyhýbam mase ľudí, až obsedantne si čistím ruky gélom... Ale dokedy takto? 🙁

Keby šlo o mňa, ani sa nad tým špeciálne nevzrušujem. Lenže je tu jeden malý človek a ako matka cítim potrebu ho chrániť a zabrániť všetkému, čo by mu akýmkoľvek spôsobom ublížilo. Ale ako bojovať proti niečomu, čo zatiaľ neporazila ani najmúdrejšia hlava sveta? Verím ale, že matkina intuícia je silnejšia a múdrejšia, ako čokoľvek iné. Bude dobre ❤

Nielen všetkým žienkam a nielen dnes prajem, nech nás korona obchádza 😉.
Miesto: Bratislava, Slovensko

Komentáre

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Ako sa mamča z gauča chcela naučiť kváskovať

-
Obraz
Kváskovanie je posledné roky pri pečení veľká téma. Pritom táto metóda prípravy kysnutých výrobkov je stará už päťtisíc rokov. Kváskovali aj naše staré mamy. Dokonca si z detstva pamätám, ako mama vytiahla z pece veľký voňavý chrumkavý bochník. Pri zarobení cesta vždy použila ten sivý skysnutý sajrajt, ktorý schovávala v špajzke. Už roky hľadám v obchode chuťou podobný chlieb. Márne. Buď jedávam zdravé, no hutné a nie veľmi chutné chleby, pri ktorých mi každé sústo akoby stojí v krku. Alebo sa zlakomím na mäkkučký chlebík a po prečítaní zloženia nakoniec zisťujem, že to, čo mi chutí, nie je samotný chlieb, ale kadejaké pochybné éčkové prísady, emulgátory a regulátory 😨. A tak som sa rozhodla, že začnem kváskovať. Prihlásenie do rôznych facebookových skupín s danou témou, napozeranie youtube videí sľubovalo zdarný začiatok. Keďže sme tak trochu kvôli mužovi bezlepkoví, začala som, zdá sa, tou ťažsou cestou. Založením ryžového kvásku. Neviem, kde sa po vyše týždni kŕmenia kvá...
Čítať ďalej

Ako mamča z gauča pochybovala o tom, či je naozaj mamča

-
Obraz
U mamy doma bolo vždy upratané, navarené a takmer aj vždy čosi napečené. Navarené aj pre prasiatka, sliepky. Zavarené všetko ovocie a zelenina od výmyslu sveta spracovaná v stovkách fliaš. Kompóty museli byť v špajzi otočené krajšou stranou von. V dvoch šírošírych záhradách ani stopa po burinke. Na slnku sa vždy čosi sušilo, cibuľa, cesnak, mak, orechy, semienka. Veci krásne vyvarené, naškrobené, predprané v rukách, voňavo vyprané, vyžehlené a uložené v komínkoch. Čisté veci na oblečenie prichystané na posteli. Okná bez jedinej špinky. Prach, neznámy pojem. Všetko na svojom mieste. Pred sviatkami generálky upratovania, týždňové prípravy. A že nás bolo päť. Prvé dni po pôrode som si nevedela zvyknúť na pomenovanie "mama". Vysvetľovala som si to najprv tým, že som prvomatka a celkom nerozumiem tým problémom, ktoré poznajú len mamy, ktoré už rodili predtým. Keď to ani neskôr neprišlo, vsugerovala som si, že mám syndróm pestúnky. Celé roky som sa starala o početné stádo ...
Čítať ďalej

Ako mamča z gauča rovnými nohami do obdobia vzdoru vletela

-
Obraz
Som typ človeka, ktorý kašle na návody, manuály, dobre mienené rady a všetko si robí po svojom. V preklade: najradšej sa učím na vlastnej skúsenosti, na vlastných chybách. A nie je tomu inak ani počas môjho štúdia na vysokej škole materstva. Často opakované "dieťa je tvojou vernou kópiou" som nebrala ako dostatočné varovanie a jeho hĺbku začínam spoznávať až teraz na vlastnej koži. Nebudem klamať, sú aj u mňa situácie, keď gumička z nervov praskne a ja vybuchnem. Kričím, šmarím o zem, rázne poviem nieee!, odujem sa, vytrhnem malej z rúk bez diskusie nejakú vec, tresknem dverami (ale mám ináč aj krajšie dni 😆). No a čo sa nestalo? Sú tomu tak dva týždne, čo sa z môjho milého dievčatka stalo umrnčané, uplakané bábo, ktorá má aspoň raz denne teatrálny výstup. Obdobie vzdoru sa tuším tomu nadáva. Spúšťačom je banalita. Že večer o ôsmej nejdeme k babkiným mačkám na východ. Že jej nechcem sklopiť kočík. Že jej neviem opraviť cumeľ, ktorý si rozhrýzla na kusy. Prekáža mi najmä ten ...
Čítať ďalej