Ako mamča z gauča prišla na to, že je to naozaj len obdobie

-


Viete čo je najhoršie na tom byť prvomamou? Tá neistota. 

Aj napriek tomu, že ma okolie považuje celkom za kľuďasa a keď iní zvyknú hysterčiť, ja sa "špáram v nose", odkedy som mamou, mám neustále pochybnosti. Či to ozaj tak má byť. Či to robím správne. Či by som nemala zájsť k pediatričke. Či to prejde. Či je to ozaj len obdobie. Či je to vzdor, či choroba... A dokedy to bude takto trvať a či je to už nastálo?

A takto to mám pri každom náročnejšom období... Štrajky, nočné diskotéky na posteli, zuby, prvé kroky, teploty... Ale zakaždým, ako prišlo, tak odišlo... Mlieko stále tečie. Lozenie cez polomŕtvu mamu o druhej v noci už nie je taká zábava. Zuby vyrástli. Nohy spevneli. Teploty ustúpili. 

Keď je po tom, vždy si vravím: keby som to ja len vedela, ako to bude, už by som to tak dramaticky neprežívala!

A tak to bolo aj s naším obdobím vzdoru. Ako prišiel, tak odišiel. Hysterické záchvaty, pľuvance, amoky, grcačky a hádzačky o zem, ktoré boli predtým takmer dva mesiace na dennom poriadku, sú preč. Niekto mi vrátil moje usmievavé, spokojné dievča. No ten pocit, že som v niečom zlyhala počas tých ťažších dní vzdoru, mi ostal.

Prečo zakaždým strácam sebakontrolu a pochybujem a nemávnem nad tým len rukou? Prečo nepočúvam rady skúsených mamičiek, ktoré si tým celým aj viackrát prešli? Prečo mi nikto nepovedal, že je to NAOZAJ len obdobie?

Ále povedal. Celá sranda tkvie v tom, že si tými sračkami musí prejsť každá matka sama, aby na konci dňa bola schopná skonštatovať rovnakú múdrosť. To je celá pointa materstva. Proces učiť sa nebyť vystrašená, rozumieť krízam. Učiť sa nadhľadu, rešpektu, trpezlivosti a kontrole.


Zaujímalo by ma, ako zvládate náročnejšie obdobia vy. Beriete to hravo a vravíte si, že to určite prejde? Alebo to máte ako ja, že hneď strácate pôdu pod nohami a nevidíte svetlo na konci tunela? 🤔🤗😀

PS. maľovali sme 😊

Miesto: Bratislava, Slovensko

Komentáre

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Ako sa mamča z gauča zamyslela nad šeďou dospelákov

-
Obraz
Minule som prechádzala popri materskej škôlke s krásnym dúhovým plotom, za ktorou stálo šedivé biznis centrum. Dva svety. Jeden hravý, veselý a pestrofarebný. Druhý šedý, neutrálny. Kedy nastane ten prerod, keď vklzneme z farebného sveta detí do šedivej, smutnej krajiny dospelých? Prečo nie sú pracovné notebooky výrazne farebné, sýto oranžové so zelenými guličkami a mačičkovým motívom, s malým zvončekom a zrkadielkom? Prečo je každý, kto sa nápadne farebne oblieka označený za extravagantného exota? Prečo dúha vo svete dospelých patrí iba menšine? Kto o tom rozhodol? 🤔
Čítať ďalej

Ako mamča z gauča utvárala spomienky na detstvo

-
Obraz
Moje najrannejšie spomienky siahajú tak do veku dvoch - troch rokov. Paradoxné je, že na tie pekné zážitky si pamätám len tak útržkovito. No tie situácie, keď som sa cítila nepríjemne, si pamätám veľmi dobre. Akoby sa stali nedávno. Ako ma naši viezli do nemocnice na operáciu. Stála som pri ceste a zmätene som pozerala, aké čudné tiene vrhá pouličná lampa. Cítila som sa neisto. Kam ma to berú a prečo sú takí vážni?  Ako som dostala na Vianoce skákacieho gumeného pavúka a tak som sa ho naľakala, až som vyskočila na gauč a driapala som sa po stene. Všetci sa mi smiali. Doteraz si pamätám každý jeden detail z tohto okamihu. Tlmené svetlo v izbe, ten strach...  Pamätám si, ako sme sa s bratmi klbčili, až mi jeden z nich obúchal moju červenú čižmičku o hlavu a ja celá usoplená som cez izbový telefón žalovala mame, že ma bijú. Spomínam si na tú krivdu, keď ma mama okríkla, čo som tým dvom zas spravila. Ten žiaľ, že ma nechápe... Spomínam si, ako raz bola nariadená pracovná sobota a upratoval
Čítať ďalej

Ako mamča z gauča chytila depku z korony

-
Obraz
Dnes to na mňa už voľajako doľahlo. Celé posledné týždne som sa len pousmievala nad vtipmi, radami a tipmi, čo sa dá robiť doma počas nútenej izolácie. Veď my mamy na materskej vieme... Sme prakticky tri roky v karanténe. Ale už aj mne chýba trošku toho môjho starého režimu, troška gaučového kľudu, vlastného priestoru a relatívnej slobody. Po pravde, obdivujem maminky, ktoré vymýšľajú pre svoje deti všakovaké aktivity počas týchto dní a hrajú sa s nimi. Ja stojím celé dni len pri sporáku, lebo sme všetci doma, vkuse umývam riad. Ruky mám od kadejakých antibakteriálnych gelov a prostriedkov vysušené ako starena. Dieťa mi neustále mrnčí. Lebo sa jej nevenujem, ako doteraz. Lebo tata sa s ňou nehrá, je zavretý len v izbe a vkuse ťuká do počítača a nemôže ísť za ním. Často sa pristihnem, ako premýšľam, či je nebezpečnejšie ísť von, alebo ostať celý deň s malou doma. Obdivujem aj mamy, ktoré majú teraz doma viac detí 🙈 Chýba mi ihrisko. Len tak ísť hocikam. Tešiť sa s malou, a
Čítať ďalej